Hoci sa fujara stala národným symbolom Slovenskej republiky, nebola typickým nástrojom rozšíreným na celom území Slovenska. Pôvodne sa vyskytovala len v obmedzenom pastierskom pásme v regiónoch Podpoľania, Horehronia, Hontu a Gemera. Pre pastiersku kultúru sú vo všeobecnosti typickými hudobnými nástrojmi najmä píšťaly – koncovky, trojdierkové píšťaly, šesťdierkové píšťaly a dvojačky. Fujara vznikala postupne a prešla dlhou cestou, počas ktorej sa menili jej akustické vlastnosti, repertoár, spôsob výroby a výzdoby i jej hudobné využitie. Dnešnú formu dostala fujara pravdepodobne v 17. storočí. Majstrovstvo výroby fujary a hry na fujaru sa tradične odovzdávalo ústne a osobne.

 

Na fujaru hrali jednotlivci – sólisti. Každý hráč vkladal do hry svoje osobitné prvky a časť skladieb bola improvizovaná. Jednalo sa o výlučne mužskú záležitosť, ženy na fujaru nehrali. Väčšinou pomalé melancholické, zádumčivé, niekedy až smutné melódie boli sprevádzané typickým emotívnym spevom a individualizovaným hlasovým prejavom. Fujarou sa tiež napodobovali niektoré zvuky prírody. V pôvodných fujarových skladbách dominujú pastierske a taktiež zbojnícke motívy. Pritom zbojnícke piesne často vykresľujú zbojníkov ako hrdinov či osloboditeľov od útlaku. Preto sa fujarové skladby často využívali na posilnenie vlasteneckého cítenia v dobách národného obrodenia. Na počiatku teda stála fujara ako nástroj pastierov a zbojníkov, a postupne sa stala jedným z najznámejších symbolov slovenskej kultúry a samotného štátu.

 

Väzba fujary na pastiersky stav sa v posledných desaťročiach 20. storočia postupne oslabila a súčasne fujara výrazne začala prenikať ku všetkým sociálnym vrstvám naprieč spoločnosťou. Výrobcami a hráčmi na fujare sú tak dnes i ľudia s ukončeným stredoškolským či univerzitným vzdelaním, profesionálni hudobníci, počítačoví odborníci, Dj-ovia, manažéri apod. Predovšetkým v období po vzniku samostatnej Slovenskej republiky je jasne badať, že fujara zažíva akési znovuzrodenie či renesanciu. Využitie fujary sa v poslednej dobe výrazne rozšírilo taktiež vďaka exportu do zahraničia, kde si fujara rýchlo získala obľubu, keďže prináša aj zaujímavé možnosti pri experimentovaní v rámci rôznych hudobných žánrov.

 

Dnes sa fujara popisuje ako približne 180 cm dlhá cylindrická hranová píšťala s tromi hmatovými otvormi. Tradične sa vyrába z bazového dreva, ale používa sa i drevo javorové, agátové či jaseňové. Nástroj sa skladá sa z dvoch častí: z pomocného prívodného kanálu, ktorý je spojený s hlavnou dlhou píšťalou. Prúd vzduchu sa dostáva na hranu prostredníctvom pomocného prívodného kanála a nárazom na hranu sa prúd vzduchu láme a rozdeľuje sa na časť, ktorá zostáva vo vnútri kanála, kde sa stáva zdrojom zvuku. Zvyšná nepotrebná časť vzduchu vychádza z nástroja von. Špecifická konštrukcia fujary umožňuje hráčovi vytvárať alikvótne tóny zmenou tlaku vydychovaného vzduchu a meniť tóny pomocou prikrývania troch tónových otvorov v spodnej časti nástroja. Osvojenie si hry na fujaru vyžaduje odhodlanie a trpezlivosť.